…a bude hůř

Nedávno som si pozrel film …a bude hůř od režiséra Petra Nikolave, natočený na motívy rovnomernej knihy Jana Pelce, konkrétne časti Děti ráje. Čiernobiely snímok je natočený 16mm kamerou pojednáva o živote asociálne revoltujúcej mládeži v severných Čechách počas obdobia vlády komunizmu. Aj keď sa snažia revoltovať hlavne prostredníctvom alkoholu, narkotík, psychodelickej hudby a vyhýbaniu sa práce, štátna moc im venuje pozornosť, ktorú si zaslúžia prinajmenšom rozvracači socialistického zriadenia. Na priblíženie samotného deja som si pomohol s z recenziou od Radka zo stránky CSFD.cz:

O filme platí zhruba to, čo vraví Egon Bondy k rovnomennej knihe Jana Pelca: “Jadro príbehu nie je o šukaní”. Sfilmovaná je prostredná časť knihy nazvaná Děti ráje, začínajúca Olinovým návratom z psychiatrie medzi krčmových vlasatých partiakov. 16 mm kamera, čiernobiely obraz, surový zvuk prispel k autenticky pôsobiacej atmosfére bezútešných rokov normalizácie, v ktorých vznikla, navzdory boľševickému režimu, osobitná kontrakultúra. Rebelujúce máničky, vymedzujúce sa voči väčšinovej uniformnej spoločnosti, sa prirodzene spájali s ľuďmi podsvetia a tulákmi. Absencia pražských reálií a žehnajúcej ruky intelektuálnych osobností tamojšieho undergroundu (dej sa odohráva na severe Čiech) dodáva celku punc ešte okrajovejšieho okraja. Pohľadom zvnútra komunity, mapuje film jednotlivé jej akcie, veselia, smútky, policajnú svojvôľu, stúpajúcu bezmocnosť a hnev, a seba uvedomenie si nemožnosti žiť slobodne v neslobode. Vyhmatnutie najcennejších častí Pelcovej predlohy, skvelé a typovo presné herecké obsadenie prevažne neznámych hercov, epizódna účasť predstaviteľov undergroundu tých rokov (Vratislav Brabenec, Pavel Zajíček) a v neposlednom rade vynikajúci hudobný sprievod skupiny DG 307, vytvorili dielo presne mapujúce normalizačný marazmus pohľadom rebelujúcej mladosti. Pre mňa osobne jeden z najlepších českých porevolučných filmov. Pozn. 1 Podmienkou premietania filmu sú podniky, kde sa čapuje pivo. Film sa premieta z šestnásťkovej premietačky, v polovičke je pauza na výmenu kotúčov (a vycikanie sa). Ide o ťah tvorcov, dotvárajúci filmový zážitok, odohrávajúci sa nemalou mierou práve v krčmách. Koncert skupiny …a bude hůř, po koncerte, hrajúcou svoje „píčoviny“ je bonusom navyše. Pozn. 2 Knižná predloha sa stala predmetom veľmi polemických, rozporných názorov výrazných osobností českej kultúry a filozofie už v časoch jej vydania v exilovom nakladateľstve Index v Kolíne nad Rýnom v r. 1984, ako boli napr. Erazim Kohák, Ivan Sviták, Ivan Martin Jirous, Egon Bondy, Rio Preisner. Autor knihy, Jan Pelc, podstatu polemík výstižne zhrnul v rozhovore pre časopis Týden, cit: „Část exilu z r. 1948 i někteří pozdější emigranti nemohli strávit, že v tom krásném masarykovském Československu žijí lidé, kteří chlastají, souloží, fetují a přitom nemají rádi komunisty. S takovými lidmi nechtěli být na jedné lodi.“.

Aj keď sa vnútorne vôbec nestotožňujem so životným štýlom Olina a jeho partie, tento film mi tak trochu pripomenul realitu dneška. Každý, kto sa trochu odlišuje od masy zvanej verejnosť, je zvyčajne odstrkovaný na okraj spoločnosti, jeho myšlienky a činy sú mnohokrát kriminalizované a odsudzované. Je úplne prirodzené, že nikdy nebude fungovať spoločnosť, kde budú všetci ľudia myslieť a konať rovnako, to je možné iba v utópii a vždy sa nájde niekto, kto bude rebelovať, protestovať…, je však podstatné, akými spôsobmi bude konať a aký bude postoj zvyšku verejnosti voči tomu. Na bielych národovcov je mnohokrát iracionálne útočené s použitím argumentov typu: “to sú rasisti, ktorí chcú vyhubiť všetko nebiele” a podobne. Odhliadnúc od toho, že to hovoria najmä sionistický Židia, ktorí praktikujú tvrdú rasistickú politiku v štáte Izrael, je to väčšinou chybná argumentácia. Samozrejme, nájdu sa jednotlivci a aj skupiny, ktoré proklamujú bielu supremáciu a fyzickú elimináciu všetkých nebielych, ale ja verím, že sa jedná o marginálnu časť národoveckého spektra. Tu by som chcel poznamenať na obrovskú argumentačnú silu mainstreamových médií s monopolom na “pravdu”, ktoré sa nás snažia presvedčiť o tom, že láska k vlastnej rase, národu, či kultúre je v skutočnosti nenávisťou voči všetkému, čo nie je súčasťou tejto rasy, národa a kultúry. Ľudia s menším rozhľadom sú náchylní tomu uveriť a tento svetonázor sa môže zakoreniť ako vo verejnosti, tak u jednotlivcov so snahou pomôcť vlastnej rase, národu, či kultúre. V skutočnosti je pravda taká, že práve multikulturalizmus a jeho predstavitelia a nasledovatelia nás vedú do totalitnej šedi, kde nebude miesto pre diverzitu v názoroch, v správaní, v kultúrnych zvyklostiach. Avšak rovnako ako za komunizmu, tak aj v demokracii sovietskeho typu, ktorá momentálne vládne na Slovensku, v dobe politickej korektnosti a multikulturalizmu, nájdu sa rebelanti, nespokojní zo súčasným stavom spoločnosti. Rovnako sú perzekvovaní za svoje názory, rovnako je proti nim nasadzovaná Verejná Bezpečnosť Polícia, rovnako sú analyzovaní Štátnou tajnou Bezpečnosťou Slovenskou Informačnou Službou, rovnako sú zatýkaní na svojpomocne organizovaných hudobných akciách, rovnako sú tu snahy o ich očiernenie v očiach zamestnávateľa = vyhadzov z práce… Preto veľmi doporučujem pozrieť si tento retro film.

Záver filmu …a bude hůř nekončí klasickým happyendom. Olinovi spoločníci na úteku za vytúženou slobodou (emigráciou na Západ) sú dolapení Verejnou bezpečnosťou, Olina sa zo zúfalstva zabije skokom z 5-ho poschodia, Otto sa následne obesí. Samotný Olino, ktorému ako jedinému sa útek podarí, stojí na Eiffelovej veži a vychutnáva si pocit slobody. Realita dneška je však omnoho krutejšia. Pred neslobodou už nie je úniku. Skrytá totalita panuje vo všetkých demokratických štátoch, medzi nimi a otvorene totalitným krajinami už niet veľkých rozdielov. Snáď len v tom, že v dnešných demokraciách o tom ešte všetci nevedia.