Druhá časť článku od Michale Collinsa Pipera.
[K]oncom 30. rokov sa Peglerovo spojenectvo s Rooseveltovou administratívou a americkým liberálnym hnutím začalo rozpadať. Pegler hlboko nedôveroval všetkým totalitným režimom a začal verejne kritizovať sovietske Rusko a jeho brutálneho diktátora Josifa Stalina. Zatiaľčo sa iní na obraz „Uncle Joea“ usmievali, Pegler o Stalinovi a jeho kompánii otvorene povedal: „Títo ľudia sú vrahovia“. Kvôli tomu sa mnohí z Peglerových liberálnych priateľov začali naňho dívať inak.
To je ešte viac ironické v tom, že Pegler bol podobne otvoreným kritikom španielskeho vodcu Francisca Franca, ktorý bol obľúbeným terčom ľavice a hrdinom amerických katolíkov vo svetle Francovho boja proti anti-katolíckym komunistickým „republikánskym“ silám v Španielsku. Pri jednej príležitosti Pegler dokonca uviedol, že na základe toho, čo mal z Francovho diela možnosť spoznať, skôr by očakával, že ho „uvidí v pekle, ale nikdy nie v kostole“.
Pegler taktiež vyvolal polemiku ako jeden z hrdých zakladateľov American Newspaper Guild a ako zúrivý kritik rastúceho vplyvu komunistov v nej. A aj keď sám bol odborár, Pegler sa nebál obrátiť pozornosť na zločinecké elementy v odborárskom hnutí, vykopávajúc na svetlo kriminálne aktivity Geroge Scaliseho, vedúceho Building Employees Union (odbory stavebných robotníkov). Keď bol Scalise odsúdený za vydierani, vyhlásil: „Bol som peglerizovaný.“
Vďaka jeho úsiliu v Scaliseho odhalení, Pegler získal Pulitzerovu cenu za reportáž – čo je najprestížnejšia trofej v žurnalizme, vhodný triumf pre autora, ktorý prehlásil, že je „majiteľom najzreteľnejšieho bručania v národe.“
No Pegler sa nezameriaval iba na korupciu v odboroch. Odvážil sa upozorniť i na machinácie spojené s Prvou dámou Eleanor Rooseveltovou, na reklamu kávy pre Pan-American Coffee Bureau ako láskavosť pre reklamného promotéra Davida Hopkinsa (syna jedného z Rooseveltových priateľov, Harryho Hopkinsa). Mladý Hopkins využil svoje kontakty v Bielom dome, aby získal súhlas pani Rooseveltovej, a výbor sa stal novým reklamným klientom jeho vlastnej firmy. Nie je preto prekvapením, že to viedlo k rozchodu medzi Rooseveltovou rodinou a Peglerom, ktorý sa ozaj nenechal umlčať nikým, bez ohľadu na vplyv dotyčného.
Napriek kontroverznosti sa Peglerovi darilo a jeho rubrika bola naďalej obľúbená. Aj keď bola jeho manželka Julia vyčerpaná kvôli chronickej chorobe srdca, pár viedol pohodlný život na 40-akrovom pozemku v Tucsone, štát Arizona, odkiaľ Pegler neustála vydával svoje duchaplné a často uštipačné komentáre.
V roku 1942 Pegler stvoril ctihodného „George Spelvina, Američana“. „Spelvin“ bolo Peglerovo literárne alter ego, postava, ktorá sa objavovala v jeho rubrike komentujúc udalosti v americkom živote, pričom čitatelia veľmi dobre vedeli, že za Spelvinom sa skrýva sám Pegler.
Mimochodom, Pegler si meno „Spelvin“ vypožičal z divadelnej tradície. Meno „George Spelvin“ bolo vymyslené meno, vytlačené v zozname hercov namiesto mena skutočného herca v hre, ktorý hral dvojúlohu a okrem svojej hlavnej úlohy hral aj inú, menšiu rolu. V divadelnej histórii hral „George Spelvin“ nespočetných mliekarov, poslov a iné menšie úlohy. Ale „Spelvin“ bol v literárnom výstupe Peglera hlavným hráčom a stal sa známou osobou čitateľov amerických novín, ktorí súhlasne prikyvovali s vyjadreniami „George Spelvina, Američana“.
[P]egler, akokoľvek kontroverzný bol, zostával stále novinárskou silou, s ktorou bolo potrebné počítať. Aj keď Pegler slávneho populicistického vydavateľa Williama Randolpha Hearsta roky podpichoval, ten Peglerovu prácu obdivoval a povedal mu, že dúfa, že preňho bude Pegler pracovať. V rovnakej dobe sa snažili jeho bývalí zamestnávatelia v The Chicago Tribune získať Peglera naspäť.
Hearstovi sa nakoniec naskytla šanca získať Peglerov kanón do svojej novinárskej výzbroje. V roku 1944 Pegler odišiel od Scripps-Howarda po vypuknutí sporu ohľadom jeho publikovanej kritiky Franka Knowa, bývalého vydavateľa The Chicago Daily News (a kandidáta republikánov na úrad viceprezidenta v roku 1936), ktorý vstúpil do Rooseveltovej administratívy ako tajomník vojenského námorníctva. Knox zomrel na infarkt deň po uverejnení Peglerovho bodnutia do tajomníka. Pegler a Scripps-Howard sa dohodli na tichom a slušnom rozchode a Pegler sa odobral k Hearstovmu King Features Syndicate.
Pod novým názvom – „As Pegler Sees It“ (Ako to vidí Pegler) – čo jasne dávalo najavo, čí je to hlas – Pegler pokračoval vo svojom útoku na to, čo považoval za nerozumný smer americkej a svetovej politiky. Roosevelt, Churchill, prvá dáma Eleanor Rooseveltová, New Deal, skorumpovaní odborárski vodcovia – ušetrený nebol nik. V tom čase bolo Peglerovo odlúčenie od FDR kompletné, no to bolo v dobe, kedy sa vojna chýlila ku koncu a Roosevelt mal zomrieť ako vojnový martýr.
Nástup Harryho Trumana do prezidentského kresla po Rooseveltovej smrti však prinieslo Peglerovi množstvo čerstvého mäsa. Korupcia – malicherná i nie tak malicherná – v Trumanovom období, znásobená vzostupom domáceho komunizmu a podvracania, sa stali základom Peglerových článkov.
Značnú časť viny Pegler kládol na plecia FDR, vzbudzujúc nevôľu u Rooseveltových obdivovateľov, no Pegler odpovedal: „Ak postupné odhalenie pravdy evokuje zneužívanie samotnej pravdy, ako diabolské útoky a šialené chvástanie, to môže byť dôkazom hĺbky veľkého morálneho a etického úpadku v rokoch 1933 až 1945“ – čo bol mierený úder obdobiu Rooseveltovej vlády.
Jatriac staré rany, Pegler sa taktiež zapodieval uväznením amerického básnika a známeho ikonoborca Ezru Pounda v psychiatrickej liečebni sv. Alžbety vo Washingtone D.C. Poundovým „zločinom“ bol protest voči Rooseveltovmu úsilu o vstup do vojny a – počas vojny – vysielanie kritických komentárov o vojne z Talianska. Než obviniť americkú literárnu legendu z vlastizrady, americká vláda sa rozhodla miesto toho tvrdiť, že sa zbláznil.
[B]olo pravdepodobné, že taký otvorený autor, akým Pegler bol, sa nevyhnutne dostane do problému kvôli nactiutŕhaniu. V roku 1954 bol Pegler zažalovaný kvôli urážke na cti zo strany jeho vlastného priateľa a kolegu Quentina Reynoldsa po tom, čo Pegler o Reynoldsovi napísal niekoľko nepríjemných záležitostí – hovorí sa, že toto nepriateľstvo bolo z časti založené na Peglerovom názore (snáď korektnom), že Reynolds sa stal lokajským stúpencom Franklina Roosevelta a tak nič viac ako skompromitovaným „súdnym novinárom“.
Porota sa zhodla na Peglerovej vine a Reynoldsovi prisúdila dolár kompenzácie za stratu príjmu a 175 tisíc dolárov ako náhradu škody, ktorú zaplatili Peglerovi vydavatelia v súlade s Peglerovou zmluvou so spoločnosťou. No títo vydavatelia – okrem zakladateľa, ktorý zomrel v roku 1951 – sa postavili za Peglera a dokonca na jeho počesť usporiadali i gala večer. (Po rokoch, v roku 1966, bola na spore Pegler-Reynolds založená hra na Broadwayi s názvom A Case of Libel, a ako televízna dráma bola vysielaná i prostredníctvom televíznej spoločnosti ABC).
No bez „Starého muža“ (Hearsta) za svojím chrbtom Pegler zistil, že jeho vydavatelia boli čoraz viac odhodlaní pritiahnuť mu uzdu v prospech toho, čo dnes poznáme ako „politickú korektnosť“ a začali cenzúrovať jeho rubriky. V odpovedi sa Pegler svojmu šéfredaktorovi sťažoval, že „moja kariéra bola v značnej miere založená na mojom odvážnom odhaľovaní faktov, ktorých sa iní novinári nedotkli.“
Ťažká rana prišla v roku 1955, kedy Julia, Peglerová, milovaná žena a partnerka, zomrela po dlhom zápase so svojou chorobou srdca. V tom čase sa objavila taktiež veľká profesionálna prekážka – prekážka, ktorá nakoniec pripravila pôdu pre Peglerovo vymazanie z rešpektovanosti hlavným prúdom.: Pegler začal klásť otázky o totálnej americkej podpore pre novozaložený štát Izrael.
Dokončenie nabudúce.
Michael Collins Piper, prispievajúci redaktor The Barnes Review, je autorom kníh Final Judgement: The Missing Link in the JFK Assassination Conspiracy a taktiež Best Witness, týkajúcej sa aféry Mela Mermelsteina. Mike taktiež cestuje po svete ako novinár populistickej American Free Press z Washingtonu D.C.
Pridaj komentár