Zápalné prostriedky boja

Zápalné látky človek využíval už v ďalekej minulosti. Čínska príručka Vojnové umenie, ktorú napísal Sun Tsu Wu spomína použitie zápalných šípov, v antike bol známy tzv. Grécky oheň, ktorého zloženie sa bohužiaľ nedochovalo. Vzhľadom na nižšiu znalosť zápalných látok, či problémy s dopravou týchto látok je ich použitie (z dnešného pohľadu) veľmi primitívne a o zápalných látkach ako plnohodnotnom bojovom prostriedku by sme mohli hovoriť až v období prvej svetovej vojny. V roku 1915, 30-teho júla, použili nemecké vojská plameňomety proti Angličanom a to s veľkým psychologickým a bojovým úspechom. Zároveň s rozvojom letectva sa objavujú aj zbrane na ničenie tylových objektov nepriateľa – zápalné bomby. Opäť to boli Nemci, ktorí ich v roku 1915 použili pri bombardovaní Londýna. Na cieľ boli dopravované lietadlami a vzducholoďami. Aj keď ich použitie nespôsobovalo veľké materiálne škody, či obete na ľudských životoch, morálny aspekt bol zdrvujúci. Rovnako sa začali zápalné látky používať v delostreleckej munícii, či v pozemných mínach. Tieto zápalné látky ale ešte zďaleka nedosahovali vysokých účinkov, väčšinou sa jednalo o ropné produkty. Druhá svetová vojna priniesla modernejšie prostriedky boja, čo sa prejavilo aj na omnoho vyššom počte obetí, medzi najznámejšie prípady použitia zápalných látok je bombardovanie Rotterdamu, či Varšavy Nemcami, mestá Hamburg, Drážďany a Tokio sa zase stali obeťami bombardovania Spojencov. Na konci druhej svetovej vojny sa objavuje napalm a onedlho po ňom pyrogély. Aj keď sa po spoznaní účinkov jadrovej bomby začali považovať zápalné zbrane za prekonané, lokálne konflikty v Kórei, Vietname, Angole, či Mozambiku dokázali, že zápalné látky majú svoje miesto v hociktorej modernej armáde. Kvôli ich vysokým bojovým účinkom sa viedli aj debaty, či hromadné nasadenie zápalných látok nespadá do kategórie Zbraní hromadného ničenia, keďže dôsledky ich použitia sú zrovnateľné.

Rozdelenie zápalných látok.

I. Kovové zápalné látky a zmesi.

Kovové zápalné látky a zmesi sú výhodné pre svoju vysokú teplotu horenia, jednoduchú výrobu a manipuláciu.

Horčík – po dosiahnutí zápalnej teploty zhorí horčík veľmi horúci a jasným plameňom a teplota, ktorú dosahuje stačí na roztavenie oceľových plechov.

Hliník – je dôležitou zložkou mnohých zápalných látok, či i už v čistom stave, alebo ako zmes. Produkuje viacej energie ako horčík, ale nie je ľahké ho zapáliť. Vyrába sa z neho látka elektrón, z ktorej sa zhotovujú obaly zápalných bômb. Hliník sa vo forme prášku používa v zmesiach s napalmom, alebo ako súčasť termitov.

Fosfor – vysokojedovatá látka, ktorú poznáme v niekoľkých modifikáciach, napríklad červený, biely. Na vzduchu sa ľahko zapaľuje, preto sa skladuje pod vodou. Vytvára veľké množstvo dymu, preto sa používa najmä v zadymovacích zbraniach, ale kvôli svojej toxicite a vytváraní hlbokých a ťažkohojacich sa rán je používaný aj ako zápalná látka, ale ako platifikovaný fosfor, ktorý je bezpečnejší pri manipulácii.

Zirkón a ťažké kovy – v jemne rozptýlenej forme je pyroforický a patrí k dostupnejším ťažkým kovom. V praxi sa využívajú zliatiny s inými ťažkými kovmi, najmä s titánom a olovom. Jemné častice ťažkých kovov sa miesia v zmesiach syntetických kaučukov.

Urán – využíva sa takzvaný ochudobnený urán, ktorý je vlastne odpadom jadrovej reakcie. Guličky, alebo ihličky vyrobené z ochudobneného uránu ľahko prenikajú kovovými materiálmi a ľudským organizmom. Pri prenikaní tvrdšími materiálmi ako je napríklad oceľ dochádza k čiastočnej pulverizácii a v tejto forme je ochudobnený urán pyroforický. Preto pri zásahu obrnenej techniky ochudobnený urán horí. Zároveň ale vznikajú nebezpečné rádioaktivné látky alfa žiariče a samotné splodiny horiaceho uránu sú vysoko toxické.

Alkalické kovy (Lítium, Sodík, Draslík, Cézium, Rubídium) – využíva sa exotermická reakcia s vodou, preto sa primiešavajú do iných zápalný látok, ktoré pri hasení vodou horia ešte intenzívnejšie, čo má najmä demoralizujúci účinok.

Termity – sú zmesi kovových oxidov a kovov. Pri horení termitu vzniká troska ktorá má vysokú teplotu. Najznámejším termitom je zmes práškového hliníku s oxidom železitým a železnato-železitým. Táto zmes má veľmi vysokú zápaľnú teplotu, preto sa používajú prídavné látky ako bezdymový prach a zmes peroxidu bária s horčíkom. Horia však veľmi vysokou teplotou, prepaľujú oceľ vzniknutou troskou a vďaka prímesiam zapaľujú aj plameňom. Nedajú sa hasiť vodou, pretože voda sa vplyvom vysokej teploty rozkladá na vodík a kyslík, ktoré tvoria vysokovýbušnú zmes.

II. Horľaviny na báze naftových produktov a ich zmesí s kovovými zápalnými látkami.

Nezahustené zmesi na báze naftových produktov – zväčša ich tvorí benzín spolu s ťažšími naftovými produktmi ako petrolej, naftový olej, tekuté zbytky z rafinácie ropy a podobne. Výhody: produkty horia veľkým plameňom, čím sa zvyšuje akčný zapaľovací rádius. Nevýhody: nízka teplota horenia; príliš veľká tekutosť a pohyblivosť; rýchlosť vyparovania spolu s roztrieštením horľaviny na drobné kvapôčky pri výbuchu spôsobuje skrátenie doby horenia a tým aj možnosť zapálenia cieľového objektu.

Zahustené zmesi na báze naftových produktov (napalmy) – Napalm je dnes všeobecný termín pre zahustenú horľaviny na uhľovodíkovom základe. Pôvodne sa jednalo o benzín zahustený zahusťovadlom na báze hlinitých solí kyseliny nafténovej a palmitovej, objav profesora Louisa Fiesera z roku 1942. Aj keď sa dnes používajú aj iné zahusťovadlá, názov NAPALM, ktorí vznikol ako skratka z názvu kyselín nafténovej a palmitovej, sa používa dodnes. Ako kvapalná horľavina sa používa benzín, niekedy petrolej, ako zahusťovadlo to sú hlinité mydlá vyšších mastných kyselín, polystyrén, prírodný kaučuk a podobne. Existuje aj samozápalná zmes, tzv. Supernapalm, ktorý je tvorený zmesou benzínu a eutektickej zliatiny draslíka a sodíka. Ďalším samozápalným napalmom je zmes s názvom Napalmový dážď, ktorá je tvorená vysokokoncentrovaným peroxidom vodíku a klasickým napalmom, pričom pri rozklade peroxidu vodíku sa uvoľňuje teplo a kyslík, ktoré vytvárajú podmienky na samozapálenie napalmu. Aj keď zapaľuje iba ľahko zápalné predmety, pri použití proti živej sile je jeho demoralizujúci účinok obrovský. Výhody napalmu: nízka tekutosť; dobrá priľnavosť na cieľ; zvýšená doba horenia; pri použití proti živej sile sa ako o výhode dá hovoriť aj o nedokonalom horení napalmu, kedy vzniká množstvo sadzí a CO, ktorý pri vysokej koncentrácii poškodzuje živý organizmus. Nevýhody: Napriek zvýšeniu teploty horenia ostáva táto relatívne nízka, ktorá nestačí na ničenie techniky a napalm stále ostáva závislý na vzdušnom kyslíku (okrem Napalmového dažďa), takže ho možno ľahko hasiť konvenčnými prostriedkami.

Zahustené zmesi na báze naftových produktov s kovovými prísadami a oxidovadlami.

Rozdielne vlastnosti uhľovodíkových horľavín a zápalných kovov viedli j pokusom skombinovať obidve kategórie zápalných látok a využiť ich vlastností v jednom okamžiku v jednej zmesi. Olejové zmesi zabezpečujú vysoký rozptylový účinok a práškové kovy zase zvýšenú teplotu horenia, predĺženie účinku horenia vznikom žeravej trosky a vedenie tepla z horiacej hmoty. Prvým produktom tejto snahy bola pasta Goop z roku 1943, vyvinutá v USA. Jednalo sa o práškový hliník zvlhčený vosokvriacou frakciou petroleja, z čoho vznikla pastovitá zmes.

Pyrogély – sú to zmesi základného napalmu s oxidačnými činidlami, práškovými kovmi a ďalšími zložkami zabezpečujúcimi pravidelnosť horenia. Popíšme si vlastnosti a úlohy jednotlivých zložiek:

Benzín – má hlavný podiel na výhrevnosti pyrogélu.

Zahusťovadlo – spomaľuje vyparovanie benzínu, predlžuje horenia a vytvára gél.

Horčík – podstatne zvyšuje teplotu horenia pyrogélu. Plamene majú oslnivý jas a veľkú sálavosť, môžu vznietiť drevenné konštrukcie a predmety aj bez priameho styku s plameňom, iba pôsobením tepla.

Drevené piliny – stabilizujú zmes a zabraňujú usadzovaniu horčíka.

Chloristan draselný – je najlepším tuhým oxidačným činidlom pre použitie v pyrogéloch. Je zdrojom kyslíka, ktorý podporuje horenie najmä horčíka a tuhých zložiek v pyrogélovej zmesi.

Bezdymový strelný prach – umožňuje lepšie rozohrievanie pyrogélu v celom objeme masy. Tým podporuje rýchlejší rozklad chloristanu draselného a uvoľňovanie kyslíku.

Asfalt a karbid vápnika – sa v malom množstve pridávajú do pyrogélovej zmesi na potlačenie rozkladu komponentov pri skladovaní.

Obsah látok – pyrozmesí, ktoré sa pridávajú k základnému napalmu, nesmie poklesnúť pod 40%, pretože potom dochádza k príliš impulzívnemu horeniu pyrogélu a stráca sa príslušný efekt tejto zápalnej látky.

Ako zaujímavosť uvedieme niektoré zloženia pyrogélových zmesí. Prvá je: benzín, horčíkové triesky, asfalt, uhlie, nafta, chloristan draselný a zahusťovadlom je izobutylmetakrylát. Druhá: benzín, horčík, chloristan draselný, bezdymový strelný prach a zahusťovadlom je prírodný kaučuk. Tretia: benzín, hliník, horčík, chloristan draselny, bezdymový strelný prach, drevené piliny, fosfor a zahusťovadlom je zmes hlinitých bázických mydiel kyselín nafténovej, olejovej a kokosovej. Existujú aj iné zmesi, ktoré si spomenieme iba okrajovo.

Samozápalná zmes – kde zmieša sa benzín s kyselinou sírovou a s drevenou múčkou. Na obal sa pripevní materiál napustený chlorečnanom draselným a keď dôjde k zmiešaniu týchto látok, nastáva samovznietenie.

Otravná zápalná zmes – do základnej napalmovej, alebo pyrogelovej zmesi sa pridajú kusky PVC, ktoré pri horení vyvíjajú jedovatý chlórovodík. Použitie takejto látky je ale porušením Ženevských konvencií o vedení vojny.

III. Organokovové zlúčeniny

Mnohé organokovové zlúčeniny sú samozápalné a používajú sa no vojenské účely. Spomenieme iba zopár najznámejších:

Trietylaluminium (TEA) – je to bezfarebná kvapalina, ktorá horí jasným plameň vysokej teploty. Zhorí veľmi rýchlo, preto sú jej účinky voči materiálom obmedzené. Preto sa zahusťuje polyizobutylénom, táto zmes je porovnateľná s napalmom. V takejto zmesi dosahuje dlhsiu dobu horenia a aj oveľa vyššiu teplotu.

Dyetylzinok – sa používa hlavne v zapalovačoch.

Dymetylhorčík.

Medzi najreaktívnejšie patria organokovové zlúčeniny draslíka a sodíka, ktoré sú samozápalné za prítomnosti kyslíka, ale prudko reagujú aj s oxidom uličitým a vodou, čo znemožňuje hasenie touto látkou.

V podmienkach gerilového boja sa nasadenie zápalných látok javí ako skvelá voľba, vzhľadom na ich dostupnosť a nenáročnosť použitia. Najznámejšou zbraňou je tzv. Molotovov koktail, čo je vlastne vhodná nádoba (najčastejšie sklenená fľaša) naplnená zápalnou zmesou a so zapaľovačom, čo môže byť aj kus handry, napchatý do hrdla fľaše. Inou, pomerne zložitejšou zbraňou je Fugas, čo je vlastne sud (barel) naplnený zápalnou látkou a ako zapaľovač je použitý fosforový granát. Skrytý pred očami nepriateľa, je vo vhodnej chvíli pomocou nálože vymrštený proti nemu a výbuch fosforového granátu spôsobí hotové ohnivé peklo. V neposlednom rade sa dajú využiť aj podomácky vyrobené plameňomety ako veľmi účinná improvizovaná zbraň.

Záverom by som chcel všetkých upozorniť, že výroba, držanie a používanie zápalných látok je trestným činom.

Zdroje: Zápalné zbrane, Vilam Horák a Ing. Kristína Poláková a voľne prístupné materiály z internetu.